Vila AlPhyrdous sa nachádza na samom vrchu bulváru s menom môjho šéfa, približne 100 metrov od mora. Kúpil si celú ulicu od mesta Marbella. Prečo nie, keď máte veľa, veľmi veľa peňazí a neviete, čo s nimi, kúpite si ulicu, nie nejakú hlúposť. Boss trpel dlhodobo cievnymi ochoreniami, podstúpil niekoľko opeácií a denne bral plus mínus 17 rôznych liekov. Mojou úlohou bolo dávkovať ich podľa predpisu. Pred raňajkami, po raňajkách, pred obedom, po obede, pred večerou, po nej a pred spaním. Pracovala som ako jeho osobná zdravotná
sestra. Nič výnimočné…boss mal mnoho osobného služobníctva, medzi nimi : osobný šofér, osobný barman, osobný šíša man ( cháp ten, ktorý pripravuje vodnú fajku ), osobná pedikérka, osobná masérka, osobný kuchár, osobný telefonista, osobný nákupca ( táto pozícia má ešte osobitné delenie a to osobný nákupca kozmetiky, osobný nákupca šperkov, osobný nákupca áut, osobný nákupca nehnuteľností, osobný nákupca zvierat a pod ), osobný pilot, osobná letuška, osobný maliar, osobný fotograf, osobná asistentka pri kúpeli, osobný tzv. GO FOR, keďže nás vo vile pracovalo 50 a každý bol „čosi“ osobný. Okrem mňa, zdravotnej sestry zodpovednej za dávkovanie liekov a meranie krvného tlaku, tvoril zdravotnícky tím aj lekár Jozef, osobný
samozrejme…, zodpovedný za dodržiavanie bossovej životosprávy, za podrobnú analýzu výsledkov rôznych nemocničných vyšetrení a testov , za vedenie intelektuálnych debát o čomkoľvek, keďže Jozef bol človek sčítaný a z nás všetkých vo vile mal najvyššiu kvalifikáciu. Na vrchole dôležitosti všetkých pozícii bol osobný strážca. Vlastne dvaja, potreba non – stop služby to vyžadovala. Každý z nás, kto tvoril osobný
personál nášho bossa mal vlastné zodpovednosti, ktoré nedodržať znamenalo nespokojnosť a nervozitu nášho zamestnávateľa a tú si nikto neprial.
Keď lekár Jozef dočítal správu a odporúčanie miestneho cievneho špecialistu, boss zbledol. Stálo v nej, že je žiadúce a nevyhnutné, aby sa boss hýbal. V správe sa doslova odporúčala chôdza, každodenná, rezká, na čerstvom vzduchu, aby sa tep dostal do istých čísel a tým zvýšil cievnu elasticitu. Pohyb bol bossov nepriateľ. Trpel veľkou nadváhou. Miloval jedlo. Miloval whiskey a vodný tabak. Miloval všetko, čo zdravie ohrozuje a oslabuje. Zbledol, lebo chápal, že niečo pre seba a zachovanie zdravia či života bude nevyhnutné fyzicky vykonať. Celé popoludnie hĺbavo premýšľal a bol bez nálady. Analyzoval možnosti nutného zla . Nasledujúce ráno, po úkonoch dennej hygieny, predvolal osobného strážcu. Oznámil mu, že dnes
je deň D a že začína s chôdzou. Požiadal ochrankára, aby predvolal aj osobného šoféra, osobného záhradníka, osobnú garderóbierku, osobného telefonistu, no a nás, osobných zdravotníkov, sestričku a lekára. Do niekoľkých minút sme stáli pred hlavným chodom vily Al Phyrdous, každý vo svoje uniforme, každý s potrebnou výbavou. Strážca so zbraňou, šofér so zväzkom kľúčov, záhradník so sprejom proti hmyzu, garderóbierka s
uterákom, telefonista s mobilným telefónom, ja s kufríkom liekov a lekár Jozef s fonendoskopom. Stáli sme tam všetci odhodlaní ratovať zdravie nášho šéfa, tešili sme sa, že každodenná rutina nášho ničnerobenia sa zmení k lepšiemu, že vypadneme smerom k pláži a užijeme si pár chvíľ príjemnou prechádzkou
popri mori, pozdĺž Paseo Maritimo. Boss vystúpil z vily na koberec a rozpažil. V pravej ruke držal elegantnú paličku a v rozmachu tresol do klietky, v ktorej sa ako uvítací výbor chúlili 3 nádherné papagáje.
„ Nous allons „ Fráza vo francúzštine znamenala no Poďme, no poďme…Na čele malého sprievodu kráčal šofér a strážca, za nimi boss, vedľa bossa garderobierka a my ostatní za nimi. Prešli sme dvorom vily a šofér, ktorý stál naľavo, aj spontánne odbočil vľavo, veď vľavo od vily bola prechádzková
cesta a…more!
„ La, la , la…“ ( la = NIE v arabskom jazyku ). Nebol to spev, akoby sa mohlo zdať nám, Slovákom. Bolo to rázne a hlasné nie, nie, nie. Palička v bossovej pravačke ukázala smer vpravo. Vpravo – bola cesta , kde parkovali autá a viedla do ďalšej malej uličky vpravo, kde mali výbeh bossove psy. Z jednej
strany lemovali uličku múry vily a z druhej, kopec s píniovými stromami. 30 metrov asfaltovej plochy plnej špiny a zápachu, plnej psích výkalov.
„ Nous allons „ zakričal boss a všetkých nás posmelil vpred, aby sme zdieľali utrpenie s ním, utrpenie nutnosti chôdze, ktorú práve dával na oltár vlastného zdravia. Jeho odovzdaný , priam bolestný výraz tváre sa dokonale hodil do tejto bizarnej situácie. V bielom odeve, ktorý tvorilo bavlnené spodné prádlo a hodvábna biela tunika, kráčal boss pomalými krokmi vpred a prekračoval, čo mu prišlo do cesty. My všetci sme robili to isté. Kráčali a prekračovali. Som si istá, že boss v tomto nachádzal isté uspokojenie v zmysle, že ak on čosi musí a robí to nerád, nech to robia neradi aj ostatní. Nebol to zlý človek, naozaj. Vedel byť veľkorysý, štedrý a chápavý. Mal zmysel pre humor a disponoval hlbokou empatiou. Boli jednoducho veci, presvedčenia, spôsoby myslenia, ktoré nepopustili. Z jeho pohľadu bola prechádzka predpísané zlo, čosi, k čomu bol prinútený a potreboval to dať najavo. Chcel, aby sme my, jeho „osobní“ zdieľali jeho neradosť a nevôľu s ním.
Chvíľu som cítila zlosť a bezmocnosť. Predstava, že sa KONEČNE prejdem popri mori a uvidím ho zblízka ma opantala tak, že som zabudla na svoju osobnú pozíciu a zodpovednosť. V Španielsku som nebola na dovolenke.
Prišla som tam pracovať a učiť sa jazyk, tak o čo ide? Dialo sa mi to najlepšie, čo sa mi diať mohlo 🙂
Ešte pár krát sme s bossom túto „ krížovú cestu „ absolvovali. Každá ďalšia už bola jednoduchšia. Záhradníci sa vopred snažili výkaly odpratať, viac či menej úspešne a my sme v horúčavách španielskeho leta kráčali o-pa-ko-va- ne uličkou tam a späť, až kým lekár Jozef nenameral bossovi dostatočný počet pulzov na návrat do vily.
K moru sme na prechádzku nikdy nešli. Sledovala som ho len z kopca záhrady, keď som sa vyštverala na kamennú sochu hrocha. Vždy máme na výber. Vždy. Každý podľa vlastného presvedčenia v danej chvíli, podľa vlastných možností v danom čase a hlavne, podľa úrovne poznania, ktorou aktuálne disponuje. Niekedy je prospešné sa dobre poobzerať na všetky strany a nevynechať žiadnu, ani plochu pod nami a nad nami, lebo aj to sú smery. Pod nami je náš základ, naše korene, z ktorých pochádzame a nad nami – vždy prítomný Boh. Ak naozaj nemusíte, nekráčajte cestou špiny a výkalov. Ak nevidíte radosť a svetlo na žiadnej z ciest, ktorú máte k dispozícii, pozerajte hore…aj tam môžete nájsť svoje vlastné, krásne a nekonečné MORE.