Po prílete do Egyptskej Hurghady sme sa ubytovali v paláci uprostred púšte. V tom čase bolo pozdĺž pobrežia iba zopár hotelov a keďže naša crew bola početná, dostatočný počet izieb nebol k dispozícii v žiadnom z nich. Rozostavaný rodinný palác ešte nebol skolaudovaný, no interiér, izby, vybavenie, všetko zariadenie bolo na mieste a vyzeralo honosne,priam kráľovsky.
V porovnaní s izbou dva krát dva metre, ktorú som obývala v Španielskom sídle bossovej rodiny, bola moja izba v Hurghade nadštandardne priestranná a estetická, s obrovskou posteľou, hodvábnymi prestieradlami, krištáľovými lustrami a perzským kobercom. Samostatnú kúpeľňu zdobil mramor, pozlátené boli kľučky aj vodovodné kohútiky. Tým z nás, ktorým bola prisúdená najbližšia osobná asistencia bossa, ušli sa izby v paláci nazývanom hlavný a tí, ktorí nemuseli byť poruke nonstop dostali izby v paláci malom, v tesnej blízkosti hlavného.
V hlavnom paláci nás ostalo 18 v zložení: 4 marocké slúžky osobnej hygieny, manažér paláca s manželkou, dvaja osobní šoféri, kuchár, cukrárka, barman, 4 členky lodnej posádky, kapitán lode, zdravotná sestra a lekár. Piloti, letuška a osobní strážcovia sa tešili väčšej nezávislosti, minimálne sa nádejali, že im bude daná aká taká sloboda:-) Usmievam sa, lebo vtedy ešte nik z nás netušil, aké budú nasledujúce týždne pre nás všetkých dusné a že slovo freedom či independence už nikdy viac nedáme do súvislosti s Egyptom.
Teploty ovzdušia sa začiatkom mája pohybovali od 40° celzia hore, horúčavy boli neznesiteľné. Von z paláca bolo možné vyjsť len po západe slnka. Vychádzať počas dňa nemalo tak či onak žiaden význam, všade naokolo bolo ešte stavenisko, kartóny rôzneho druhu, rúry, štrk a piesok.
Čo však za pohľad stálo bolo more a výhľad naň…Ešte neupravený breh Červeného mora, prekrásne žiariaceho tyrkysovou modrou sa nachádzal len pár metrov od paláca, blízučko nás..Nádherné, očarujúce more sme mohli obdivovať z okna kedykoľvek, kochať sa jeho pokojnou hladinou a predstavovať si, aké by to bolo môcť si v ňom zaplávať. Neviem, či nás chceli miestni na pokyn bossa vystrašiť, či im k tomu dal pokyn, ale odo dňa nášho príchodu sa šepkalo o hrôzostrašných útokoch krvilačných žralokov na turistov, o odhryznutých končatinách a trupoch o kvílení a zúfalých výkrikoch Help me! Save me! Help! Help! Heeeelp!
Hoci naše duše pišťali túžbou po chladivých vlnách , nikoho ani nenapadlo šupnúť sa ráno do mora prv, než začne každodenná rutina našich absurdných povinností. Mali sme rešpekt a verili miestnym, dobrácky vyzerajúcim Egypťanom s bielymi zubami. Pre väčšinu z nich bola veľká česť pracovať pre nášho bossa. So zbožnou úctou leštili podlahu, po ktorej mal prejsť, s poklonou ho vždy zdravili, bozkali mu hlavu, keď im čokoľvek veľkoryso doprial. Vážili si prácu v paláci, boli milí, úslužní, s veľkou pokorou v srdci.
Dodnes mám rada Egypťanov, lebo tí, s ktorými som pracovala neboli vychytralí obchodníci z bazárov, ako ich poznáme z dovoleniek, len jednoduchí ľudia s túžbou nejako prežiť.
Naše dni splývali do týždňov, jeden deň sa prudko podobal druhému… Práca, ktorá tvorila náplň každého z nás sa dá opísať takto:
Open the box!
Check what ´s in!
Place it somewhere!
Bring it back!
Check the box!
Close the box!
Take the box away!
Bring the box back!
Open the box!
Check what ´s in!
…and so on
and on
and on…:-)
Krabicové dni sa stali našou rutinou. Prinášanie nových, ďalších krabíc, ich otváranie, prezeranie, umiestňovanie predmetov po paláci, následne ich prinášanie späť, zabaľovanie a spätné prelepovanie krabíc hnedou lepiacou páskou…:-) Všetci sme boli nevyhnutnou súčasťou tohto únavného procesu zariaďovania paláca… spočiatku sme to aj brali vážne, diskutovali, každý vyjadroval názor, kde by to či ono mohlo nájsť svoje miesto, nabehali sme sa statočne, snažili sa…no neskôr, v čase, kým boss riešil krabicu niekoho iného, smiali sme sa nad bizarnosťou situácie, vymýšľali si hlúpe vtipy, parodovali sa, niekedy bezmocne plakali, nadávali, vyhrážali sa, že odídeme, len sme netušili ako 🙂
Zhruba po ôsmej hodine večernej dostal každý svoj drink. Ak pil boss, musel piť každý a mohlo to byť čokoľvek, od najdrahšieho sektu po Ruskú vodku. Boss pil vždy whiskey a k tomu si užíval vodnú fajku, na ktorú smel siahať iba Abdul šíša 🙂
Po siedmych týždňoch kempovania v paláci sme boli kompletne všetci otrávení…:-) a to aj prispením sprayov proti tisíckam múch atakujúcich interiér, ktoré bolo nutné likvidovať v pravidelných intervaloch. Neustále zapnutá klíma, bez ktorej sa vnútri nedalo dýchať, hnusné protihmyzové spraye, nedostatok pohybu, nezmyselná práca, alkohol, frustrácia z izolácie kdesi in the middle of nowhere, to všetko prispelo k stavu našej hlbokej pracovnej demotivácie. Pochopil to aj boss sám a hoci nerád, udelil nám jeden večer OFF!
Mať voľný večer mimo paláca, niekde, kde je naozajstný život, skutoční ľudia ( lebo my sme boli už len zombies s alergiou jeden na druhého ), kde bude hrať hudba,môcť si obliecť rifle!…na to sme sa bláznivo tešili.
Diskotéka s názvom Sindibád bola súčasťou hotelového komplexu rovnakého názvu a mala v okolí to najlepšie meno. Hral sa v nej arabský pop a ten bol strašne chytľavý. Tie najväčšie hity arabského sveta sme poznali už z paláca, lebo mladí Egypťania priniesli občas nejaké Cdčko, ktoré sme počas krabicových nocí tajne počúvali v palácovej kuchyni. Sledovali sme, ako sa na taký arabský popík tancuje a vážne, bolo to čosi neuveriteľne zmyselné a príťažlivé, čosi medzi orientálnym tancom a klasickým disco, rytmické, vlnivé, nespútané…:-)
Od svojich trinástich rokov sa tancu vyhýbam, keďže človek mne v detstve veľmi blízky ma na svadbe sesternice počas tanca takto zrovnal : Tánička, ty už netancuj, ty tancovať nevieš!
🙂
Užívala som si atmosféru nočného klubu, sledovala zabávajúcich sa turistov aj domácich, pospevovala si songy, ktoré mi už zneli povedomo : Uana ámil í, ub ídi í…uana uana uana 🙂
A potom DJ zahlásil, že o pol noci príde prekvapenie, že sa máme tešiť na Ruské brušné tanečnice!
Obraz, ako vznášajúcimi sa pohybmi prichádza do intímne osvetlenej sály šestica krások v oblečení belly dance je pre moje spomienky nezabudnuteľný. Už pohľad na ne bol fascinujúci…! Blondýnky s hustými vlasmi a dokonalými črtami tváre, s telami bohýň a nohami baletiek, s úsmevmi a lá 1950 ´s movie…dychberúce, oslnivé, sexi. Rytmus skladby, ktorá nahlas znela do blikotania stroboskopu mi bol známy, určite som ju viackrát počula, ale nikdy…nikdy mi jej melódia a mužský hlas v nej, ten rytmus nespôsobovali zimomriavky. Keď začali s tancom…moje srdce sa rozbúšilo a duša ostala ohromená z náporu krásy, majstrovského, priam akrobatického pohybu, trblietania a vlnenia všetkých plieškov na ich telách, zo spôsobu, akým sa dívali na svoje obecenstvo, ako nás doslova paralyzovali pohľadmi, v ktorých bolo všetko, čo má na svete zmysel : vášeň, nevinnosť, oddanosť, láska, sex aj Boh. George Michael – The preacher teacher…Americký song, Ruské krásky a Arabský brušný tanec v jednom znamenali pre mňa takú dávku zmyselnosti v danej chvíli, z ktorej, ak si ju predstavím, dokážem mať husiu kožu aj teraz. Nikdy som nevidela nič pôvabnejšie, čo by tak dokonale zapadalo do seba, hoci nijako nespĺňalo kritériá vhodnosti…lebo George Michael sa na Arabskej disko nehrával, brušné tance patria ženám z orientu a Rusky sú v našich očiach buď zlatokopky, alebo olympijské víťazky v krasokorčuľovaní či gymnastike.
Keď počujem pieseň The preacher teacher kdekoľvek, pripomenie mi vášeň, s akou si prajem žiť, s ktorou túžim robiť čokoľvek, čoho sa dotkne moje telo a srdce.
A potom…je tu jej hlboký, prenádherný text, ktorý si aj moje vnútro často šepká:
If you are the desert
I ´ll be the sea
if you ever hunger
hunger for me
whatever you ask for
that ´s what I ´ll be…
A ktorá pieseň je pre Vás tá naj…a prečo? Napíšte mi o tom…:-)
PS : 6 Ruských krások pochádzalo z Moskvy a všetky boli členkami Štátneho divadla. V Egypte trávili 3 týždňovú dovolenku spojenú s prácou v disko klube 🙂