Každý ďalší prílet do Hurghady bol už o poznanie lepší a celý náš pobyt jednoduchší, príjemnejší. Navzájom sme sa všetci spoznali a spriatelili, chápali sme, že nás spája „paluba jednej lode“, podporovali sme sa, počúvali, radili si vzájomne a hlavne – veľa sa smiali. Paleta našich národností bola taká pestrá, že predstavovala celý svet obsiahnutý v jednom pracovnom tíme. Saudská Arábia, Pakistan, Maroko, Egypt, USA, Taliansko, Španielsko, Francúzsko, Filipíny, Srí Lanka, Malta, Paraguaj, Nemecko, Poľsko, Rusko, Sýria, Etiópia, Bulharsko, Fínsko, Slovensko…takmer každý z nás pochádzal z iného kúta sveta. O bossovi bolo známe, že národnosti do svojho tímu zbieral a považoval za osobnú česť prijať k sebe každého ďalšieho, pre neho exotického občana inej krajiny. Tak sme sa do jeho rodiny dostali aj my, zdravotníci zo Slovenska a stalo sa to prostredníctvom inzerátu v novinách malého slovenského mestečka.
Hľadáme zdravotníkov pre prácu v Španielsku so znalosťou angličtiny…Takto nejako vyzeral nenápadný inzerát. V tej dobe som už mala bakalársky diplom a za sebou šesť mesačný pobyt v Británii s tvrdou skúsenosťou au – pair 🙂 Verila som, že pobyt v Anglicku zo mňa urobil ostrieľanú a osvietenú bytosť, že drámy, ktoré som prežívala v posh anglickej rodine už sotva niečo prekoná.
S maturitným vysvedčením zdravotnej sestry, slušnou angličtinou a túžbou zažiť niečo mimoriadne dobrodružné som sa prihlásila a výberom prešla.
Môj príbeh sa mohol rozvíjať v ďalších neobyčajných kapitolách, v ktorých sa striedali všetky známe žánre, nie len drámy…:-)
Každý ďalší prílet do Hurghady bol totiž z letiska v Jeddah v Saudskej Arábii. V rodnej krajine nášho bossa sme zvykli pobudnúť dva týždne a vždy, keď sme po tomto zážitku pristáli na hrude Egypta, bozkali sme jeho zem. Egypt a Hurghada znamenali v porovnaní so Saudskou Arábiou slobodu pohybu, obliekania, vyjadrovania, myslenia, bytia. V obradnej sieni mesta Poprad sa jubilantom prednáša táto báseň : všetko je relatívne v odvekej ľudskej dráme, život sú chvíle boja, čo v svojom srdci máme…🙂 Až po dňoch a týždňoch boja v krajine rigidných príkazov a zákazov sme porozumeli, ako je nám dobre v Hurghade 🙂 Viac sme už nehundrali na neustále otváranie a zatváranie krabíc, cenili sme si osobnú slobodu, s ktorou sme mohli existovať napríklad bez kompletného zahalenia tela čiernou látkou …, cenili sme si možnosť rozhovorov s mužskými kolegami bez toho, aby na nás striehla mravnostná polícia a cenili sme si aj ten drink, ktorý nám odrazu pripadal vzácny a ktorý si po Jeddah time dal s nami aj zarytý abstinent Srí Lančan Shelton 🙂
Postupom času sa okolie paláca kultivovalo a neskôr na jeseň začali byť aj dni menej horúce a znesiteľné na pobyt von. Boss nám začal udeľovať voľné popoludnia, každý deň si mohol dopriať čas mimo domu niekto iný. Ísť out znamenalo napríklad navštíviť miestny bazár, trhovisko s rôznymi obchodíkmi, lokálnymi čajovňami, alebo sa nechať odviezť do hotela InterContinental, v ktorom vždy hrala živá hudba a priamo na pláži si vychutnať šálku čaju či kávy s koláčikom. Na jednej strane bolo fajn, že sme mohli vypadnúť z paláca, na strane druhej nás mrzelo, že ani raz nemôžeme stráviť čas spolu s kamarátkami v trojici. Fínka Anne, letuška a Bulharka Janette, lodná stevardka, patrili k mojim spriazneným dušiam, spájal nás podobný vek a zmysel pre humor. Každá z nás poznala čaro súkromnej hotelovej pláže a jej bazénového baru iba ako zdieľanie s vlastnou dušou 🙂 Túžili sme aspoň raz vyraziť na pláž spolu, opaľovať sa na nafukovačkách a opájať sa lahodnosťou extravagantne vyzerajúceho drinku s papierovým slnečníčkom.
Denne sme strážili náladu nášho bossa a striehli na chvíľu povznesenia jeho mysle do úrovne prajnosti voči iným. Správy zo Saudskej Arábie prichádzali vždy ráno, niekedy boli mizerné, inokedy lepšie, výrazne nedokázali ovplyvniť stav bytia nášho bossa. Španielsko sa hlásilo podvečer, tamojší manažér Albert zvykol telefonovať okolo desiatej, počas večere niekde v Marbelli.
Bossov mobil v Egypte mohol zodvihnúť Francisco, jeho osobný šofér…., alebo Mahassan, správkyňa paláca a niekedy aj ja, keď som bola nablízku a na displeji svietilo meno osoby mne známej. Zvyčajne som dvíhala telefonáty od bossových detí, alebo kolegov zo Španielskej vily. Kultúra telefonovania v tomto svete mala mimoriadne čaro a od prvopočiatku ma fascinovala. Volajúci aj prijímajúci sa oslovovali menami spolu s povestným Madam, alebo Sir, madmoisselle či Seňor, Seňorita…obe strany si vzájomne vymenili množstvo zdvorilostných fráz, otázok a tradičných odpovedí na ne, rozhovor bol plný povzdychov o zložitosti života, množstve práce, horúčavách, prípadne aj zdravotnom stave volaného a volajúceho 🙂 Za pár mesiacov som aj ja mala schopnosť viesť ukážkový zdvorilostný dialóg v telefóne:
„ Ya Fatima…habibi, kíf hálik?“ ( Fatima moja, miláčik, ako sa máš ? )
„ Kullu quais, el hamduliláh…ua enti?“ ( Všetko je ok, vďaka Bohu, a Ty? )
„ El hamduliláh…ana tamám“. ( Vďaka Bohu…taktiež fajn. )
Keďže Fatima bola Maročanka, hovorili sme najprv arabsky, potom prešli na španielčinu, lebo mi chcela povedať o svojom poslednom epileptickom záchvate. V kratučkom rozhovore plnom hlasných zvolaní Dios mío či Increííííble, odzneli všetky potrebné info, ktoré samozrejme vždy so záujmom počúval aj sám boss. Telefón mal takmer stále pri sebe, no považovalo sa nedôstojné, aby ho hneď zodvihol a navyše on sám. Myslím si, že bolo súčasťou kultúry dať najavo vlastnú zaneprázdnenosť. Nezáležalo na tom, čím sa práve boss zaoberal, či riadil niečie ruky pri prelepovaní krabice, alebo chrúmal kešu oriešky…patričné bolo vždy pekne počkať, kým hovor prevezme 🙂
Telefonát od Alberta dokázal bossa naladiť väčšinou príjemne, lebo tento Maltský týpek vysypal hneď z prvej nejaký nový vtip, na ktorom sa smiali obaja nahlas a srdečne. Albert bol zároveň jediným človekom, ktorému odpovedal boss priamo a ihneď, bez asistencie. Mali sa navzájom v úcte a láske takmer ako bratia a čo bolo dovolené Albertovi, nebolo dovolené nikomu, ani bossovým deťom a už vôbec nie nikomu zo zamestnancov.
Albert dostal od bossa nezvyčajnú úlohu, pozvať na večeru Hollywoodskeho fešáka Antonia Banderasa a jeho manželku Melanie Griffith. V tom čase ešte hviezdy prekypovali vášňou a žili spolu ako hrdličky neďaleko Malagy. Albert uspel a Antonio pozvanie prijal. Až neskôr sme sa dozvedeli, že súčasťou pozvánky bol náramok Choppard za 20 000 dolárov pre krásnu Melanie, ktorého účelom bolo urýchliť premýšľanie či ísť alebo neísť na večeru k dovtedy neznámemu mužovi. Skrátka, news jedného večera v Egypte znela : Príde Banderas!
Boss bol správou nadšený, vzrušený, jasal a dvíhal ruku so svojou Yellow label whisky na zdravie všetkým prítomným. Samozrejme, že sme všetci radosť zdieľali a tešili sa, kedy aj my uvidíme Antonia live na niektorej z lodí nášho bossa.
Správa o potvrdenej návšteve slávnej hviezdy prišla do Egypta uprostred októbra. V danom roku v novembri sa malo v Tureckom Istanbule konať valné zhromaždenie firmy, v ktorej bol náš boss majoritným vlastníkom. Istanbul zvolil Belgický predseda predstavenstva Floris, ktorého manželka pochádzala z Turecka a ktorý prisľúbil bossovi nevídano výhodný šoping zlata na tamojšom bazáre. Do Turecka nik z rodiny nášho bossa bežne nechodieval, nepatrilo k prebádaným krajinám v súvislosti so zvyklosťami, kultúrou či klímou. Vnímali sme, že téma Turecko patrila k stresujúcim, lebo boss nemal rád prekvapenia žiadneho druhu, chcel byť na všetko dokonale pripravený, bol rád pánom situácie, hostiteľom či dobrodincom. Radšej sa ocital v prostredí známom, medzi ľuďmi, nad ktorými vynikal. Valné zhromaždenie spájajúce sofistikovaných obchodníkov z celého sveta v Istanbule sa vymykalo z kategórie bežných udalostí, mítingov či rutinných udalostí biznisového charakteru.
O šesť týždňov sme mali byť všetci na ceste smer Turecko. Šesť týždňov nám pripadal ako čas predlhý, nikoho z nás by nenapadlo zaoberať sa myšlienkami na cestu tam.
Po Albertovej radostnej správe sme s Anne a Janette boli rozhodnuté, že oslovíme bossa s prosbou o láskavé uvoľnenie z práce na jedno dopoludnie s priepustkou pre nás tri spolu. Verili sme, že našu žiadosť neodmietne, že veľkoryso povie Why Not…? a nás tri navždy spojí zážitok spoločného dňa na pláži.
Aký len údiv sa dal čítať z našich tvárí, keď sme po prednesení prosby čelili tomuto:
„ Na pláž? Kedy? Zajtra? Tak Vy tri chcete ísť k moru, zabávať sa niekde na pláž a zabudnúť na všetky moje starosti a trápenia?! Vy sa chcete ísť pokojne slniť a kúpať a pritom vôbec nemáte páru o tom, aké je počasie v Turecku?! Som zhrozený, akých ľahkovážnych ľudí zamestnávam a veľmi, veľmi sklamaný z vás troch ladies!“
Spolu sme na pláži pri Červenom mori veru nikdy neboli. Zato báseň popradského ZPOZu je aktuálna stále: všetko je relatívne v odvekej ľudskej dráme, život sú chvíle boja, čo v svojom srdci máme…:-)“
Moje srdce je plné krás, poznania, nevšedných zážitkov, dobra, víťazstiev, divov – divúcich a áno, aj bojov, na ktoré som veľmi, veľmi pyšná.
A Vaše srdce? O čom by najradšej rozprávalo…?
