Pred Vianocami sa ma dotkol príbeh mamy Anny a jej troch malých synov. Ocitla sa v prenajatom byte takmer bez nábytku, chlapci bez hračiek, len s minimom toho, čo dokázala odniesť zo svojho predchádzajúceho domova v osobnom aute. Bola nútená svoj domov opustiť rýchlo, čo najrýchlejšie…Podarilo sa jej to, no v čase len pár dní pred Vianocami vyzeral jej nový „domov“ neútulne a prázdno.
Môj otec Jozef sa rád necháva oslovovať DEDO MRÁZ 🙂 Jednak je naozaj niekoľko násobným dedom a keďže sa volá Mráz, patrí mu to. Len on a pár ľudí vie, že je Dedom Mrázom aj v inom, hlbšom význame. Rád obdarováva 🙂 Vždy pred Vianocami vytipujeme jednu rodinu z blízkeho okolia, ktorá potrebuje pomoc a robíme jej vlastné Vianoce.
Dedo Mráz si potrpí, aby každý budúci obdarovaný vopred napísal, čo si pod stromček želá. Záleží mu na tom, aby si hlavne deti našli pod stromčekom to, po čom skutočne túžia, čo potrebujú, čo si z najrôznejších smutných príčin nemôžu dovoliť oni ani ich rodičia. Keď sú listy napísané, nájdu cestu k nám domov a spolu s otcom nakupujeme to, čo sme v listoch našli napísané.
Ide o rituál, ktorý v našej rodine absolvujeme s otcom každoročne a na ktorý sa hlavne ON teší ako malé decko. Všetko zoženieme podľa želaní pisateľov, následne dary zabalím, ozdobím mašľami, dokúpime ovocie, dobroty, ozdoby…Najkrajšie zo všetkého je, keď to všetko prinesieme do vybranej rodiny. Vždy je to iné, no vždy rovnako silné a krásne. Otec zavinšuje svoj typický spišský vinš, predstaví sa ako Dedo Mráz a nechá darčeky v predsieni domu. Väčšinou povieme, že nám o rodinke povedal anjel, alebo Ježiško, alebo, ak sú deti menšie, že k nám zablúdil ich list…
Pre môjho otca sú toto Vianoce. Vnímam, ako prežíva radosť obdarovaných detí a vďaku ich rodičov, aký je šťastný. On sám v časoch vlastného detstva strádal a vie, aký je to pocit, keď je človek v núdzi. Ak je môj otec tým, čo je schopný darovať, potom je stelesnenou štedrosťou, dobrom, láskou a pochopením.
Po tom, čo som sa dozvedela o Anne a jej synoch vo veku 7, 5 a 3 roky, napísala som výzvu na sociálnu sieť so žiadosťou o Vianočné darčeky pre chlapcov. Pamätáte si uplynulé Vianoce, 3 dni pred Štedrým dňom už boli zatvorené obchody s hračkami kvôli zlej epidemiologickej situácii. Nebolo možné nakúpiť vhodné darčeky a strčiť cash do obálky malým chlapcom sa mi zdalo hlúpe. Moja výzva znela: Ak máte doma darček navyše, ktorým by ste potešili malých chlapcov v núdzi, prineste to na moju adresu!
A začala sa malá nočná mora znášania úplne všetkého možného, čo boli ľudia schopní priniesť ako DAR pre malé deti. Na našom dvore sa 3 dni pred sviatkami tvorili kopy plné igelitových mechov s použitými odevmi, obnosenými topánkami, starými hračkami, drogériou po záruke a potravinami rovnako po dátume spotreby. Mama na mňa kričala, nech to ihneď niekam odpracem a čo si pomyslia susedia, autá sa pred našim domom míňali a vykladali hory „ tovaru „.
Medzi hračkami, ktoré priniesli dobroprajní darcovia boli : autíčka bez kolies, autíčka bez bateriek, autíčka bez zotrvačníka…boli tam plyšáky bez očí, plyšáky s lekvárovými škvrnami, plyšáky beztvaré, bezfarebné…bola tam autodráha s hrubou vrstvou prachu a potrhaným papierovým obalom, futbalista bez ruky, tank bez hlavne, popísané knižky, polámané pastelky, zatvrdnutá plastelína, dve vyfučané lopty…Bolo smutné to všetko triediť.
Hanbila som sa a čudne ma to bolelo . Kto si môže myslieť, že malé, ťažko skúšané dieťa dokáže potešiť rozbitá hračka pod stromčekom? Kto verí, že hodnota jeho daru urobí radosť trom malým chlapcom a že ich srdiečka poskočia šťastím? Dostávala som sms otázky: Čo by tie detičky potešilo? Odpovedala som : To isté, čo by potešilo tie Vaše.
Kto môže dúfať, že strašidelne vyzerajúca, hoc „plne funkčná“ autodráha vyčaruje úsmev na tvári malého chlapca veriaceho na štedrosť Ježiška…? 3 dni som premýšľala, aké asi sú osobnostné profily darcov, aké asi boli ich pohnútky čokoľvek darovať…? Neustále som to v hlave rozoberala popri práci triedenia a rozdeľovania všetkého do kategórií:
- a) kontajner – nepoužiteľné, b) rómska osada – použiteľné, c) dar – na zabalenie. Z obrovského množstva toho,čo prišlo sme doma vytvorili tri pekné balíky plné drobností pre chlapcov. Bolo to vďaka tým ľuďom, ktorí priniesli hračky vlastných detí či vnúčat prichystané pod stromček. V balíčkoch boli pestrofarebné sady pasteliek, fixiek, omaľovánky, autá nákladné, policajné, helikoptéra, lietadlo, skladačky, lego, kolky, frajerské tričká, čiapky, rukavice, karnevalové masky, knižky, encyklopédie…Niektorí mysleli aj na mamu Annu a tak aj ona mala pod stromčekom pekné šaty, oblečenie ešte s visačkou, voňavú kozmetiku a predplatné časopisu pre ženy 🙂 So štyrmi krásnymi balíkmi v celofáne previazanými obrovskými stuhami som mohla na Štedrý deň ráno dar so cťou odovzdať.
Radosť chlapcov bola obrovská, neopísateľná, povznášajúca, dojatie ich mamy čarovné.
Často sa pristihnem pri premýšľaní nad ľuďmi, ktorí chceli darovať čosi zlomené, nefunkčné, špinavé, nedôstojné…Vo chvíľach pred Vianocami som sa na nich hnevala a súdila ich, bola som sklamaná z ich postoja a obsahu daru. Dnes som omnoho zmierlivejšia 🙂
Si tým, čo si schopný darovať….Sami sú mnohí vo svojom srdci zlomení, prázdni, nefunkční…sú zaprášení starými zvykmi a vzorcami konania, špinaví z nánosov vlastnej, nevysporiadanej minulosti, žijú neplnohodnotné vzťahy, alebo žijú, len aby prežili…Verím, že mnohí z tých, čo priniesli dar nehodný darovania sa sami cítia opustení, sklamaní, zatrpknutí. Ich úmysel vôbec nemusel byť zlý. Naopak, chceli čosi dať a tak to urobili so všetkou svojou srdečnosťou na úrovni ich vtedajšieho vedomia. V danom čase nevedeli dať viac ani sami zo seba. Aby dokázali rozdať krásu a lásku iným, musia ju najprv nájsť vo vlastnom srdci. Pre nás všetkých to platí, aj pre mňa 🙂