„ Tie náušnice radšej nechaj v Hurghade Tatyána, nebolo by múdre brať ich sebou.“
Radí mi boss otcovsky, keď pozerá na hviezdičky cinkajúce na mojich ušiach. Nie sú ničím zvláštne, len lacná bižu, len päť cípe do zlata ladené hviezdy z Vianočného výpredaja.
„Keby Ti ich našla polícia pri prehliadke batožiny, mohlo by Ťa to stáť 1000 dní väzenia, alebo mňa príliš veľa peňazí za Tvoje vykúpenie z neho“…, komentuje s úsmevom ďalej a bakuľkou otvára krabicu s fialovými topánkami.
Balíme sa na cestu do Jeddah. Pre mňa je to po prvý raz, o rodnej krajine svojho bossa viem pramálo. Kolegovia, ktorí už v Saudskej Arábii boli iba záhadne povzdychávajú, občas si navzájom vymenia sústrastne vyzerajúce gestá a vyslovujú afirmácie typu : to zvládneme, čas ubehne rýchlo…alebo mierne výhražné vety: prisahám, že dám výpoveď, idem tam posledný raz…
Keďže si vôbec neviem predstaviť čo ma čaká, necítim nič mimoriadne, obavy ani úzkosť, snáď len zvedavosť a prirodzený rešpekt a preto náušnice odkladám hneď do zásuvky, príliš pripomínajú hviezdičky Židovské… Vraciam sa k obrovským kufrom plným obuvi rôznych odtieňov a premýšľam nad fialovými kotníkovými čižmami…Ktoré vybrať…? svetlejšiu fialovú, alebo radšej tmavšiu? V hale sú rozložené kufre s topánkami nášho bossa, od bielych cez všetky farby pasteliek až po čierne . Jeden kufor predstavuje dvadsať párov topánok a konkrétne v tom, na ktorý hľadím je desať odtieňov fialovej. Do lietadla pôjde iba jeden kus tejto elegantnej batožiny a to ten, v ktorom bude dôsledný mix obuvi každej farby. Preto toľko premýšľam…:-) Nie je to moja práca, za odev je zodpovedná Izabel, roztomilá Francúzska, drobná dáma so silnými dioptriami. Ale keď je pred nami cesta a balenie, existuje iba kolektívna a žiadna individuálna zodpovednosť a tak beháme, zhromažďujeme, redukujeme, premiestňujeme, balíme, vybaľujeme…Keď som si už takmer istá výberom tých najsprávnejších farieb a hrdo predstavujem bossovi môj topánkový mix, dostanem otázku : Are you sure Tatyána?!, ktorou ma boss zneistí, zato si môže byť istý, že budem nútená svoj výber prehodnotiť a udrží ma busy ďalšiu hodinu.
Potíme sa, fučíme, vzdycháme, v duchu sa pýtame Why? Oh Why…? , ale tak, ako sa ani Annie Lennox v rovnomennej piesni nedočkala odpovedí, ani nám nie je daná zvon. Každý si musí odpovedať sám, aké boli, sú jeho vlastné motívy pracovať práve tu. Poznám dôvody viacerých svojich kolegov a rozumiem im, väčšinou živia svoje rodiny a práca pre bossa znamená pre nich istotu. Kto raz spojí svoj život so životom tejto rodiny ako mladý, zmieri sa s tým, že nežije svoj vlastný príbeh, žije životom svojho bosa a odíde až na prahu neskorej staroby.
Moje Why malo presne definované Because a nepočítalo s dobou neurčitou. Nikto mi neveril, že budem schopná odísť, že odídem v deň, keď mi skončí zmluva, takže som túto tému ďalej s nikým nerozvíjala. Omnoho radšej som sa oddávala sneniu o tom, ako si zariadim vlastný život na Slovensku, ako si nájdem muža, ktorý bude Slováčisko jak repa, žiaden cudzinec neznalý nášho folklóru:-)
Goodbye Hurghada…Boss začal byť nervózny už v lietadle počas cesty do Jeddah. Vybrať sa „domov“ s takou perepuťou ľudí z rôznych krajín sveta predstavovalo veľkú zodpovednosť a asi aj riziko. Naposledy mravnostná polícia zatkla nášho pilota Anwara preto, lebo sa u neho našli fotky nejakej ženy v plavkách. Bola na nich jeho manželka, ale to neznamená menší prečin proti zákonu, fotky žien v plavkách sú v krajine považované za odsúdeniahodný skutok. Boss svojho pilota vtedy vykúpil a na výkon trestu nastúpiť nemusel.
Tesne pred pristátím na letisku v Jeddah sme dostali abáju, čierny odev z husto tkanej látky na pokrytie tela a hlavy, ktorý sme na seba navliekli ešte na palube, lebo vystúpiť z lietadla bez toho by znamenalo vystúpiť nahá a byť okamžite opľutá, neskôr – uväznená.
Z pohľadu Európanky je život v Saudskej peklom, miestne ženy však na svoj spôsob života nedajú dopustiť a nás považujú za chudery. Hľadia na nás s opovrhnutím, podľa nich si mužov nevážime a všetky sme cundry. Saudky opovrhujú aj mužmi, ktorí nie sú schopní sa o svoje manželky postarať a nútia ich pracovať. Pochopiť, že my pracovať naozaj chceme, že potrebujeme nezávislosť, sebarealizáciu, slobodu či emancipáciu, to sa vysvetliť nedalo.. Občas nad tým premýšľam v súvislosti so ženami, ktoré odchádzajú opatrovať starých ľudí do Rakúska a doma nechávajú školopovinné deti a nezamestnaného muža. Hej, vtedy si poviem, že taká emancipácia je nanič a že chlap, ktorý nechá odísť ženu, pričom je sám bez práce by si zaslúžil trest nejakej mravnostnej polície, lebo je to proti dobrým mravom…
Ak dni v Egypte splývali jeden s druhým v jednotvárnosť, potom tie v Saudskej boli neporovnateľne jednotvárnejšie, navyše plné zvláštneho napätia vo mne a všade naokolo.
Izbu v hoteli Sheratton som zdieľala s Marianne, Švédskou letuškou. Mala hlas, za ktorý by sa nemusel hanbiť ani vyžitý rocker a neznesiteľne chrápala. Útla pehatá blondýnka mi spôsobovala muky z nespavosti. Moju myseľ zamestnávali predstavy, aký asi chlap s ňou vydrží celú noc, ako môže ktokoľvek jej blízkosť vydržať a byť s ňou dobrovoľne, či dokonca z lásky. Niekto s ňou zjavne z lásky bol a ešte sa pre ňu aj trápil, lebo Marianne mala frajera aj vo Švédsku aj v Španielsku, často o oboch vtipne rozprávala a uťahovala si z ich žiarlivosti.
Boss mal Marianne rád, lebo bola pre neho exotická, lebo v Arabských krajinách mohli na nej hostia nechať oči a boss bol na jej prítomnosť v tíme pyšný.
Pochmúrnu jednotvárnosť a ľahkú depresiu z pobytu v Saudskej som prekonávala jedlom, najčastejšie všadeprítomným kandizovaným ovocím, orieškami, sladkým pečivom, syrmi a čokoládovými bonbónmi, ktoré boli na každom stole, na každej polici akoby striehli na mlsných návštevníkov sídla. Pribrali sme tam všetci okrem Filipínca Alfonsa, ktorý mal na starosti údržbu áut a pracoval v pote tváre a šialených horúčavách von.
Prírastok na vlastnej váhe som si neuvedomovala, keďže moje oblečenie tvorili voľné šaty a abája, pohodlné háby, v ktorých sa sedem kíl hravo skrylo.
V celej rutinnej každodennosti sme sa predsa jedno ráno prebudili do čohosi nevídaného a šokujúceho, čo sa vymykalo nie len našim všedným dňom, ale aj životu ľudí v Jeddah.
Mesto zaplavila voda. Pršalo tak husto a dlho, že kanalizácia krajiny na dažde nepripravenej vôbec nestíhala a voda zaplavovala ulice a autá na nich. Hľadeli sme z hotelového balkóna užasnuté.
Mysleli sme si, že celý deň ostaneme trčať v izbe, ale mýlili sme sa. Boss dal všetkých zamestnancov ubytovaných mimo domu pozvážať žltým Hummerom svojho syna Izmaila. Hummer brázdil bahenné vody mesta s ľahkosťou a ešte pred obedom sme boli všetci na terase vily. Na naše počudovanie, boss sedel v kresle iba v bielom spodnom prádle a žiaril šťastím. Nespomínala som si, či som ho videla niekedy takého nadšeného a bezstarostného. Z terasy sledoval upratovacie práce na vlastnom dvore, dirigoval filipínskych zriadencov pri odsávaní vody a zhŕňaní nánosov blata, smial sa nahlas až sa pri tom prehýbal a búchal dlaňou po kolene.
Byzzar, byzzar…krútila očami kolegyňa Írka Cecilia. Nemala vo zvyku prejavovať radosť či zdieľať čokoľvek zábavné, ale pre mňa bola zábavná sama o sebe. Milovala som je spanglish a utrpiteľsky vyslovované mucho trabajo poco dinero 🙂
S príchodom večera sme už na terase boli všetci naladení na vlne nášho bossa, veselo sme sa smiali, predbiehali sa v popisovaní nášho ranného zážitku . Počúval nás a smial sa znova a znova na tom istom, jeho tvár mala žiarivý výraz a všetko napätie bolo preč. Akoby silný prúd dažďa zmyl zo vzduchu všetko nezdravé, čo ho doposiaľ ťažilo a prenikalo aj do našich hláv. Všetci sme boli happy.
Marocký čašník Hassan začal hrať na lutne. Všetci Arabi jeho hudbu aj spev milovali, no my sme tomu dávali rôzne prívlastky a prirovnania, hanbím sa, no väčšinou posmešné. Nerozumeli sme ničomu a hlavne, tento štýl hudby sa nedal spievať…jednotlivé tóny skákali z nízkych do vysokých polôh, boli ťahavé až kvílivé… Hassan hrával Arabskú klasiku, niečo ako Arabský folklór.
„Tatyána, aj ty nám zaspievaš niečo?“,obrátil sa boss na mňa
„Ak na tom budete trvať, tak zaspievam“,odvážne som odpovedala
„Trvám na tom. Všetci na tom trváme, však?“ vyzval všetkých okolo
A v tej chvíli, uprostred zaplaveného Saudského mesta, na terase, ktorá predstavovala malý svet zložený zo štrnástich národností, mne, dievčaťu Slovenskému nenapadla žiadna iná pieseň, ako práve táto : Ej hora, hora, zelená hora, ktože ma Bože môj, z tej hory volá…:-)
Ujúkala som tak, ako sa ujúka pri speve správnej Slovenskej trávnice, s dlaňami okolo úst : ojojój, šejahój, ktože ma volááá 🙂 🙂 🙂
S bosými nohami a pohľadom upreným do diaľky stála som tam bohorovne vysmiata a do večerného ticha odkvílila tri slohy piesne, ktorá mi na základke priniesla výhru v súťaži Podtatranský slávik 🙂
Cítila som priam posvätný pokoj. Okrem bossa nebola Saudská domovom nikomu, každý sa tam nachádzal, lebo žil práve príbeh svojho zamestnávateľa. Ale ten moment môjho čudesného spevu nás všetkých tajomne spojil. Čo sa prítomným odohrávalo v hlavách si predstaviť neviem, snáď okrem Írky Cecílie, ktorá mala ešte stále ústa pootvorené… jej obláčik nad hlavou bol prudko čitateľný : byzzar, byzzar…:-)
Boss obláčik nemal a ani ho nepotreboval. Mohol si dovoliť úprimnosť a tak so širokým úsmevom skonštatoval: Nice very nice Tatyána, your language is like Japanese, just like Japaneeeese:-)
Dodnes, keď si tú pieseň niekedy dám, premýšľam, ktorá jej časť pripomína Japončinu:-)
Vo-la ma vo-la
fra-jer-ka mo-ja
sama som doma
sama som doma…:-)
Bez dĺžňov možno táto…?:-)
Keď naprší a neuschne, môže aj Slovenské dievča spievať v Arabskom prostredí po Japonsky.
Milujem Slovenčinu, náš folklór a áno, Slovenských šuhajov, najšvárnejších zo švárnych.
P.S : Na fotke som snáď rozpoznateľná 🙂
