Štvrtky patrili nákupom v obchodnom dome  Agrojardín. V Španielsku je to sieť rozľahlých obchodov s tovarom pre pestovateľov, chovateľov a domácich majstrov. Tento obchoďák bol jediným, do ktorého  chodieval boss vyslovene rád a v ktorom si nakupovanie dokázal užiť radostne ako malý chlapec. Účastníci pravidelného zájazdu do Agrojardín boli tí zamestnanci, ktorí mali vo vile službu popoludní. Z počtu asi 30 členného non stop prítomného personálu vo vile muselo byť pri šopovaní  minimálne pätnásť osôb. Vlastne všetci, okrem kuchárov, telefonistky, služobníctva bossových detí a strážcu domu…áno, všetci sme s predstieranou náruživosťou naskákali do pripravených áut tak, aby sa v jednom aute viezli max. 3 osoby. Boss miloval proces výberu áut na tento účel. S osobným strážcom hneď zrána zvažovali, ktoré auto z  asi 140 garážovaných prevetráme 🙂 Automechanici následne dostali pokyn, aby autá odstrojili, tzn. poodkrývali z plachiet, aby ich natankovali, prípadne doleštili a priviezli k hornej vile AlPhyrdous z dolnej vily AlMorouge, ktorá disponovala obrovským podzemným parkoviskom.

Základom šopovania v Agrojardíne bolo vybaviť sa vhodnou obuvou. Tenisky a športová obuv do úvahy neprichádzali, všetci sme boli oblečení v kostýmoch, oblekoch, uniformách a hlavne – boss športovú obuv považoval za výstrednú až vulgárnu. Išlo teda o to, doladiť k formálnemu odevu čosi, čo je decentné a nemá opätky, čo neomína, lebo kilometre nabehané v našich nohách za podobné popoludnie boli úctyhodné 🙂

Len čo autá našej kolóny zaparovali priamo pred vchodom, čakal tam zriadenec obchodného domu s elektrickým vozíčkom pre bossa. Ten sofistikovaný vozík sme medzi sebou volali „hellboy“ , lebo dosahoval miestami fakt pekelnú rýchlosť a my sme za ním stíhali len behom 🙂 Proces nákupu vyzeral asi takto : Boss odštartoval smer chovprodukt, zvieratká sa nachádzali hneď v prvom pavilóne. Spídoval ku klietkam so zajacmi a škrečkami, potom k teráriám s chameleónmi, korytnačkami, hadmi…od nich opäť k zajacom a škrečkom, na pár z nich ukázal elegantnou bakuľkou, ktorú mal vždy v ruke. V horšom prípade  do klietok bakuľku strkal a desil už aj tak vyplašené zvieratá. Poukázanie na to či ono znamenalo nákup a ten z nás, v danej chvíli poruke, bol zodpovedný, že sa tovar dostane k pokladni. Od malých hlodavcov a obojživelníkov letel vozík k vtáčikom…krásnym, rôznorodým, iste vzácnym, nežným aj dravším druhom. Hellboy to otočil aj 5 krát hore – dole a celá naša crue detto. Vtáčikov balil predavač do malých kartónových škatuliek so sotva viditeľnými otvormi…Vždy sme ich kúpili aspoň tucet, väčšinou páriky. Po zvieratkách sme nabehali udychčané  kilometre v pavilóne záhrad. V dlhodobom kurze boli bonsaje, malé palmy, ozdobné kamienky na výsyp, rôzne lampy, záhradné svetielka, kamenné sochy zvierat, kvetináče, orchidey. Žiadna z nakupovaných položiek v centre Agrojardín nebola prekonaná čo do počtu pokiaľ išlo o tieto vznešené kvetiny. Boss orchidey miloval. Dokázal si ich v jedno popoludnie priviezť do vily aj 50. Rôzne veľkosti, tvary, druhy tých najpozoruhodnejších orchideí sveta, ktoré ponúkal španielsky obchodný reťazec sa ocitli v obmedzenom  priestore jeho vily. Vila nebola malá, len nikde, doslovne nikde už nebol voľný priestor čokoľvek uložiť.

Celý obrovský nákup s účtom nie nižším ako 4 – 5 tisíc Eur sme z áut vyložili v salóne a jedno bolo vždy isté : do neskorej noci máme postarané o náplň práce. V španielskych horúčavách sa nasadenie fyzických síl v práci rovnalo poteniu, únave a s tým spojeným frflaním celého personálu. Hej, šomrali sme a s nechuťou premiestňovali orchidey z minulého týždňa na menej viditeľné miesta, tie čerstvé zase na miesta, kde sa vynímali. Agrojardín tour nosil v sebe aj smutnú bilanciu následkov každej nákupnej horúčky. Jeden – dvaja vtáčkovia zhynuli často ešte počas cesty v aute…Do týždňa sa pominuli ďalšie a sotva jeden či dva prežili vo vile mesiac. Horúčavy, neodborná starostlivosť, divoké bossove deti, mačky, dravce, nezabezpečené klietky…niečo z toho a tiež zlúčenie toho všetkého spôsobili, že odchádzali a hynuli…Všetok ostatný tovar, ktorý sa nevpratal do záhrady či okolia vily, resp., ktorý sa vôbec nikam nehodil, previezli šoféri do vily dolnej, kde sa nachádzal sklad.

Neviem, či niekto z personálu bol vyučeným záhradníkom, či chovateľom, skôr o tom pochybujem. Platilo, že kto sa za čo pasoval a kto sa ako bossovi predstavil, tým aj bol 🙂 O všetky nádherné orchidey sa tak staral takmer každý, alebo aj nikto. Ráno ich polievala salónová slúžka, lebo sa jej zdali suché, dopoludnia ich sprejovala chyžná, popoludní sám boss. Orchidey kvitli a ničili sa, nákupné štvrtky istili každú jednu stratu. Večer pri pohári whiskey sa boss kochal pohľadom na nové kvetiny. Po dvoch – troch pohárikoch sa stával rozšafným a svojou všadeprítomnou bakuľkou ukazoval na tie , ktoré bolo podľa jeho názoru nutné zbaviť druhotriednych, odkvitnutých hlávok. Mnohé boli ešte krásne, odkvitnúť nestíhali. Boss mal však pocit naplneného večera spojenú s radosťou, že sme všetci  busy 🙂

„ Tatyááána, this one!“ ukazuje niekam ku klavíru…

„ This violet one?“ sa pýtam…

„ No, no, no, no, no – this blue one! See!? How poor that looks?

„ Does it? Oh…I think it still looks lovely.“

Následne z kresla riadil moje ruky a oči, určoval, ktorý kvet mám odtrhnúť…:-) Oči a ruky viacerých  kolegov boli riadené podobne…

Každý odtrhnutý sme dávali do košíčka ako pre nevesty na cestu k oltáru. Tam však neskončili. Keď bol košík plný, boss rozhodol o ich ďalšom osude.

„Orchidey pôjdu do výleviek na všetky WC, lebo zajtra je piatok, sviatočný deň a prídu hostia…keď  navštívia naše toalety, budú žasnúť, budú obdivovať môj nápad, budú o tom hovoriť iným ľuďom…kto vie, koľkých inšpirujem…“

8 toaliet dolného poschodia a 4 na hornom mali už vo výlevkách kvety. Len tá pre služobníctvo ostala „dole bez“.

Je piatok, prví hostia prichádzajú už pred obedom a popíjajú ľahké ružové víno, ktoré im servíruje Andalúzan Juan. Boss je ešte vo svojich komnatách, objaví sa až tesne pred obedom… Necháva hosťom priestor prejsť sa záhradou, ochutnať pár lososových jednohubiek, započúvať sa do klavírnej hry Rusky Iriny, ktorá vo vile koncertuje vždy v piatky…My, personál vily sme každý na svojom mieste a tipujeme, kto z hostí pôjde na vecko prvý a aká bude reakcia.

Chyžná otvára dvere do salónu a navoňaný boss vstupuje medzi hostí s roztvorenou náručou , lebo vo svojich komnatách si z fajného  Rosé tiež nechal naservírovať. S rumencom na tvári a širokým úsmevom volá :  „My dear friends, pee on our orchids, please!“

Sedím v kresle malej predsiene vedúcej k jedálni. Čašníci už prinášajú na stôl misy s jedlom, dopíjam svoj štvrtý vínny strik a pozerám na hodiny : 15.00. Cítim sa pripitá a hladná. Všetci sme pripití, lebo keď sa vo vile servíruje pred obedom víno, slušnosť zamestnanca je neodmietnuť.  Aké šťastie, že sme v Španielsku a po obede bude siesta…🙂 Aké šťastie, že som Slovenka a mám sa kam vrátiť…, aké šťastie, že viem, čo nechcem…:-)